LESNÁ ŽELEZNICA Č. Z. R.

Pod tajomnou skratkou se skrýva zaniknutá lesná železnica Čemerné – Zámutov – Ráztoky, skrátene zámutovská. Jej domovom boli údolia na východnej strane Slanských vrchov. Mala veľmi zaujímavý osud, istý čas i spoločný so známejšou susedkou z druhej strany pohoria, lesnou železnicou Prešov - Stavenie .

Lesná železnica s parnou prevádzkou rozchodu 760 mm bola postavená v rokoch 1906-7. Dosiahla dĺžku 18,2 km, v medzivojnovom období s kilometrovou odbočkou, ktorá bola predtým dlhšia a mala niekoľko krátkych odbočiek. Vychádzala od železničnej stanice Vranov nad Topľou predmestie, ležiacej v obci Čemerné, ktorá je dnes súčasťou Vranova. Stanica se pôvodne volala Vranov nad Topľou a bola konečnou stanicou lokálky z Trebišova. Jej význam ale poklesol prodĺžením tejto trate za druhej svetovej vojny na druhý breh rieky Topľa, bližšie k mestu, do súčasnej stanice Vranov n. T. na novej trati Prešov – Strážske. Úzkokoľajka pokračovala na západ údolím potoka Lomnica, cez obce Vechec a Juskova Voľa. Za Juskovou Voľou vychádzala odbočka na juh. Hlavná trať potom prešla do údolia Zámutovského potoka. Vystúpila Brestovou dolinou a skončila v jej závere, v lokalite Rázkota, pod masívom Šimonky, najvyššej hory Slanských vrchov.
Pôvodne súkromnú lesnú železnicu prevzal štát i s okolitými lesmi v roku 1924. Behom následujúcich desiatich rokov bolo drevo v dosahu trate vyťažené a v roce 1934 se prevádzka na nej zastavila. Vyzeralo to, že bude mať rovnaký osud jako iné, pred vojnou zaniknuté úzkokoľajky. Začala zarastať trávou a čakala na znesenie. Lesná správa ju nepotrebovala, figurovala však vo vojenských plánoch. A skutočne, v ťažkom roce 1938 dostala železnička novú šancu. Železničná trať Košice – Michaľany, vtedy jediná spojnic na východný koniec republiky, blízko nepriateľskej hranice a nakoniec Maďarmi čiastočne zabraná (na čs. strane zostal len izolovaný úsek zo Slanca k obci Lastovce), prinútila armádu hľadať pre prepravu vojenského materiálu náhradnú cestu. Vojaci vymysleli kurióznu dopravnú tepnu: z Prešova po lesnej železnici cez Zlatú Baňu na Stavenie, od jej konca lanovkou cez masív Dubníka ku koncu zámutovskej lesnej železnice a po nej do Vranova nad Topľou. Nepotrebná úzkokoľajka ožila a namiesto plánovaného znesenia sa začala obnovovať. Cez zimu byla postavená lanovka a vo februaári 1939 vojenská správa začala prepravu zásielek „náhradným kombinovaným spojením". Ponúkala i prepravu civilného tovaru, ale len takého, ktoré neutrpí škodu poveternostnými vplyvmi pri doprave lanovkou. Vzápätí přišiel marec a s ním vyhlásenie samostatného Slovenského štátu. Čs. armáda skončila svoju činnosť a tím zrejme zanikla i nevšedná dopravná cesta mezi Prešovom a Vranovom. Plnohodnotnej železničnej spojnice sa východ Slovenska dočkal až v roku 1943 sprevádzkovaním trate Prešov – Strážske.
Lesáí železnica se vrátila k svojej pôvodnej „profesii" a daľej zvážala drevo z hôr. Ku konci vojny už toľko šťastia nemala. Jej koncový úsek bol zničený a povojnová prevádzka sa tak obmedzila na 13,5 km po nákladisko Baran. Po nástupe bolševikov bola zrejme časť úseku obnovená, okrem posledných dvoch kilometrov v Brestovskej doline. Lesná železnica zanikla v roce 1957.
V kraji medzi Vranovom a Šimonkou môžeme dodnes naraziť na rôzne pozostatky úzkokoľajky. Zo stanice Vranov nad Topľou predmestie vedie krátka vlečka do drevárskeho podniku, stopy po lesnej železnice vychádzajúce podobným smerom však nenájdeme, ani po súbežnej kilometrovej úzkokoľajke do bývalej teheľne. Menší pozostatok je až pred obcou Vechec, kde železnička prechádzala na ľavú stranu potoka Lomnica. Z mostu nič nezostalo, stojí len nadväzujúca oporná stena pozdĺž stočeného potoka. V západnej časti Vechca je zreteľný opustený pruh medzi cestou a novšou zástavbou, pričom starú zástavbu železnička obchádzala sprava. Ďaľší most cez Lomnicu za obcou, vedľa cestného, sa rovnako nezachoval, až zarastené pokračovanie telesa pod svahom. Cesta medzitým prebieha vyššie vo svahu, potom klesá späť a ďalej vedie približne v trase lesnej železnice. Na lúčnom svahu pred Juskovou Voľou železnička naberala výšku, aby mohla obísť obec zľava. Na lúke teleso nie je zreteľné, i napriek tomu sa tu zničohonič objavia dva podvaly v zemi. Malý násyp je vidieť v niektorých záhradách za domami. Na križovatke na konci Juskovej Vole sa pri kraji odbočnej cesty znovu objavuje podval v zemi. V trase cesty na juh viedla zmienená odbočka. Následujúci kilometer hlavnej trasy ukrýva pozostatky dvoch mostov, cez prítok z juhu a cez Lomnicu – ten i s drevenými trámami. Je ale možné, že jeho rozpadajúce sa kamenné opory už podľahli vodným prívalom. Po ľavom brehu Lomnice poto teleso stúpa otvoreným terénom s peknými výhľadmi až k ceste Zámutov – Dubník, kde sa nachádzelo nákladisko Baran. Odtiaľ pokračuje ako lesná cesta, dostáva sa na dno údolia (zbytky rampy) a väčším stúpaním ho zdoláva. Asi v mieste neskoršieho ukončenia trate je vľavo vedľa cesty terénna úprava veľmi pripomínajúca „šturc" v záreze. Nezreteľný koniec lesnej železnice se nachádzal necelé tri kilometre vzdušnou čiarou cez chrbát Dubníka od konca lesnej železnice z Prešova. Po jej trase šli cestovatelia – štrekári v apríli 1992.

Jaroslav Přibyl, Tulák 10/6. II. 1999 ( Klub dráhařů )

Odkazy:

Strana vytvorená / Site created : 06-III-2000 Posledná aktualizácia / Last update : 22-III-2004	( http://www.rail.sk/arp/slovakia/history/h530.htm )