Klenotnica železničnej histórie
Spolok Výhrevne vrútockej - partia chlapov, ktorá miluje paru

Na mieste terajšej výhrevne Vrútky stáli kedysi "rekesy" – ohrady zo starých podvalov, nasypané uhlím. Bol to priestor, kde sa zauhľovacími zariadeniami zbrojili parné rušne. Dnes je tu depozit pre slovenské železničné klenoty.
Naposledy pred desiatimi rokmi slúžil ako sklad odstavovaných rušňov radu 679 . "Sergeje" rozpálili a pries­tor zarastený burinou ostal prázdny. So súhlasom vedenia Rušňového depa (RD) Vrútky sa ho ujala partia obdivovateľov pary: Priestor vyčistili a nasťahovali sa sem aj so svojimi ma­šinkami. História múzea v RD Vrútky začínala pred 10-12 rokmi opravami historických parných rušňov.

Skromné začiatky
Začínali sme poskromne, - spo­mína Dušan Vaňko, rušňovodič RD Vrútky. - Prvá do skladačky bola 433-ka. Mašinka na Vrútkach prešla generálkou a začala voziť radosť. Pos­tupne sme chceli aj väčšiu mašinu. Z MDC Bratislava sa do Vrútok dovie­zol Albatros spolu s rušňom radu 475 . Albatros sme museli vrátiť do Bratis­lavy, ostala nám 475-ka. Z dvoch strojov - jedného z Bratislavy a jedného z Nových Zámkov sme poskladali rušeň 475.196, ktorý jazdí dodnes. To už boli vo Vrútkach dve parné ma­šinky. K nim pribudol rušník 310.433. Mašinka síce jazdila, no vo Vrútkach sme ju dali do takého stavu, ako keď vyšla z výrobného závodu. Dnes má 104 rokov a je to najstarší prevádzky­schopný exponát parného rušňa na Slovensku. Po tristodesinke sme chceli mašinu reprezentanta. Karta padla na "Zeleného Antona". Naša správkáreň urobila generálku rušňa radu 486 tiež z dvoch mašín. Obe sme doviezli z Bratislavy. Dnes je "Zelený Anton" šperkom v železničnom múzejníctve.

Modrý šíp a tie ostatné
Ešte počas generálky "Zeleného Antona" sme dostali úlohu, dať do prevádzky aj historický motorový vozeň. Také vozidlo je totiž veľmi po­hotové, dá sa naštartovať bez problé­mov a dlhých prípravných časov. V Českej Třebovej boli odstavené torzá motorových vozňov radu 274 ­Modré šípy. Odtiaľ sme do Vrútok "došikovali" štyri. Jeden, zhorený, bol v Bratislave. Z týchto piatich kolegovia zo správkárne pod vedením vedúce­ho opráv RD Vrútky Ing. Ladislava Jambora urobili jeden. Treba povedať, že šikovné ruky týchto majstrov sa podpísali na každom exponáte, ktorý obdivujú naši návštevníci. Začiatkom februára by sme chceli začať na "Modrom šípe" robiť bežné skúšky a vozidlo bude konečne v prevádzke.
Hovorí sa, že s jedlom rastie chuť. Na veľkú výstavu Sergejov v Debrecíne pred štyrmi rokmi pozvali aj stroj zo Slo­venska. Vo Vrútkach sme oživili rušeň 679.1168. Upravili sme ho do pôvod­ného stavu. Strecha vozidla sa celkom prerobila, odstránil sa tlmič výfukových plynov, na pôvodné miesto - nad motor - sa preložil strešný ventilátora mašina dostala pôvodný náter. Teraz výfukové plyny idú netlmené rovno na strechu. Zvuk motora je atypický. Nemci tieto rušne nazvali "bubon tajgy" - a motor im dáva za pravdu.
Zaujímavým hnacím vozidlom je rušeň radu 499.047 "Bobina". Táto séria na Slovensku pomaly končí. Chceli sme preto mať v našom parku aj "Bobinu" v pôvodnom stave. Tie, ktoré sú dosiaľ na tratiach ŽSR , sa už nedajú s pôvodnými porovnať. Sú iné a najmä vo vnútri majú všetko "pre­sypané". Naša "Bobina", vďaka Duša­novi Feňovi a kolegom zo žilinského rušňového depa, je originál. Presne ako vyšla zo závodu: stanovište ruš­ňovodiča, vnútro strojovne, ochrany, stykače, zabezpečovacie zariadenie rotačným meničom.

Staré a pekné
Za tie roky sme nazbierali viac ku­sov historických hnacích vozidiel. Os­tatná časť historickej techniky, ktorá sa po železnici povaľovala a chátrala, nemala gazdu. Rozhodli sme sa preto že všetko staré a pekné treba zachrá­niť a začali zberať aj také veci, ktoré nesúvisia priamo s rušňovým hos­podárstvom. Pri našom hľadaní po zabudnutých kútoch sa ponachádza­lo všeličo: prvá mechanická píla na koľajnice, ohýbačka koľajníc, koľaj­nicová vŕtačka, vŕtačka do podvalov.
Aj zabezpečovacie zariadenie zo Železničnej stanice Lúky pod Makytou, elektromechanický hradlový prístroj a výpravcovský prístroj. Pretože ich nebolo kam umiestniť, postavili sme malý domček: Máme v ňom teraz hradlo aj výpravcovskú časť. Domček je zo starej tehly, drevené časti vyro­bili naši stolári. Okrem toho sme roz­šírili aj priestor našej expozície. Najmä preto, aby sa do nej dali nainštalovať dve výhybky. Obe sú priamo v areáli a sú zapojené na návestidlá odchodové aj vchodové. Na "číňana" na streche domčeka sa zvoní zatiaľ ručne. Treba naň dorobiť hodinový stroj a bude ako originál. Opravu čaká aj telegraf.
Areál, ktorý tu budujeme, je orien­tovaný na Košicko-bohumínsku železnicu (KBŽ). Tá viedla cez Vrútky a my sa snažíme, aby exponáty, ktoré máme a ktoré sem zbierame, boli orientované práve k nej: Bude to re­gionálne múzeum KBŽ.
Veľmi nás teší, že nás už okrem škôl objavili podnikatelia v cestovnom ruchu. Svojím klientom ponúkajú návštevu našej expozície, a tak stret­núť u nás zahraničných turistov nieje nič výnimočné.

Veselé a pozoruhodné
Kedykoľvek sa objaví parná mašina, vždy priláka obrovské množstvo ľudí. U nás v Turci je to už bežný jav, ale na východe, tam sme atrakcia. V Bardejove kolegovia za­čali rátať deti, ktoré na rušeň jedný­mi dverami vchádzali a druhými vy­chádzali. Pri čísle 700 to vzdali, hoci ani zďaleka nebol návštevám ko­niec. Zaujímavé je aj to, že pozornosť, ktorú budí parná mašin­ka, si všimli aj politici. Tak si začali na svoje akcie brávať parné mašinky a mali volebnú kampaň "s plnou pa­rou".
S parou sme boli najďalej v Celje v Slovinsku . Na našej 475-ke sa vo Varšave vozil Lech Walesa a rušeň 433.023 viezol primátora Viedne, keď kládol základný kameň stanice v Petržalke . Bola to prvá jazda tohto rušňa.

Kam "majster" nedovidí
Rušňovodič zo svojho stanovišťa ako jediný z vlaku nemá možnosť vidieť pojazd rušňa. Tú nádheru, keď sa točia kolesá, lietajú tyče, ako to všetko spolupracuje. Jediná výnimka je pri súbežných jazdách. Vtedy mám druhý rušeň ako na fotke, vidím lietať piesty, štangle. A keď mašina "chytí stovku" a človek si uvedomí tie obrovské roztočené hmoty, ich vyváženosť a pevnosť, vtedy si v duchu: hovorí: "Pánabeka, tí ľudia pred nami, klobúk dole, to boli machri!” Nad stovkou začínajú splývať tyče, ľudské oko nestíha ostro rozlišovať. Vtedy sa majstrom tají dych a nastáva tá pravá chvíľa na tichý úžas. To, že si z rušňa na rušeň podávame ruky a fľašky: s vodou, je iba dekórum pre fotografov.

Našinec hercom
Pri parných jazdách zažijete všeličo, aj psie kusy od kolegov. Naprík­lad olej na koľajniciach. Skoro sme sa na Vernári v tuneli podusili: Ale to nepíšte. S parou sa človek dostane aj tam, kde normálny smrteľník nemá prístup. Bez mašiniek by sme sa nik­dy nedostali k filmovačke, ktorú točia Američania. A my sme boli pri tom, keď sa točil film Peacemaker.
Chlap, ktorý získal dvoch Oscarov za filmovú architektúru sedel na "pľaci", pred sebou mal drevené mo­delíky a tie si ukladal. Iba tak "hala ­bala". Modeloval si scénu železnič­ného nešťastia. Spolu s chlapmi zo žilinského nehodového vlaku sme to vo veľkom pomocou nehodového žeriavu ukladali na koľajnice. Keď sme stotonové kusy železa uložili, "hračička - architekt" si kritickým okom obzrel výsledok a ...modelík po­sunul. Jediný malý pohyb rukou - a nás opäť čakalo pol dňa roboty.
Potom kúsky s kaskadérmi. S dvo­mi vlakmi sme jazdili súbežne päť­desiatkou medzi Hornou Štubňou a Diviakmi . Filmovali to z vrtuľníka, vlaky stáli iba vtedy, keď pilot musel tan­kovať. Tí chlapi neustále skákali z jed­ného vlaku na druhý. Cez tunely na Čremošnom a dolu Harmancom sme jazdili päťdesiatkou. Kaskadéri na strechách. Pred tunelom sa len hodili na strechu, prichytili sa, cez tunel sa prebehlo a za tunelom vstávali. Vozne neboli špeciálne upravované, žiadne držiaky, iba holá strecha. Spadnúť z vozňa znamenalo istú smrť.
Pracovali sme s nimi tri mesiace, ktoré sa dajú vtesnať do pár slov: obrovské nasadenie, skúsenosti, úplne iný systém práce.

Ešte o ľuďoch
Našu partiu sme nazvali Spolok Výhrevne vrútockej, Sú tu obyčajní ľudia, väčšinou rušňovodiči: Marián Holec, Jaroslav Rybárik, Ladislav Mikolaj, Jaroslav Černý, Ivan Hašta, Ľubomír Vaňko, Miroslav Adamec, samozrejme náš nestor vedúci RD Vrútky a komisár pre parnú trakciu Ing. Tibor Janotík a moja maličkosť.
Každý, prepytujem pekne, blbne po svojom: niekto je na ryby, niekto na ženské, niekto hrá šach. Nás baví táto robota a pri mašinkách trávime väč­šinu voľného času. Vieme jedno. Ak by hocikto z nás odišiel, niečo po ňom ostane. Niečo, čo neskončí v šrote. ­Nezáleží na tom, či si na nás spomenú, podstatné je, že celá táto nádherná železničná história ostane tým, čo prídu po nás.

Expozícia kolies
Plánov máme veľa. Vonku pred halou by sme chceli obnoviť pôvodné rekesy, postaviť zauhľovacie zariade­nie, schopné zbrojiť parné rušne. Okrem toho pripraviť celý servis, aby návštevník vidieť, čo všetko potrebovala parná mašinka pokiaľ vyšla na trať. Koncom tohto roka plánujeme začať prípravné práce na uvedení rušňa radu 431- "ventilovky" – do prevádzkového stavu. Je to unikátny rušeň, európska rarita. Nemá rozvod pary pomocou šupátiek, ale pomocou ventilov a je známy tým, že má veľmi "ostrý" výfuk. Pre ilustráciu: ostrý výfuk - to lietajú v tuneli z povaly skaly, je to jednoducho "štekot" a z komína akoby strieľal.
Zaoberáme sa kolesami a všetkým historickým, čo je na kolesách. V našej hale sme začali budovať expozíciu, ktorú chceme nazvať “Dopravné pros­triedky človeka". Ústredná myšlienka: v čom sa môže človek počas života odviezť. Pár vecí sa nám už podarilo získať: Expozícia by mala začínať starým detským kočíkom. Hasičská striekačka; ktorú ťahali kone, by moh­la byt asi v strede a celé to bude končiť parádnym révayovským pohrebným kočom. Človiečik začne v kočíku, na poslednú cestu ho odvezie pohrebný koč a medzitým sú všetky tie nádherné mašiny a mašinky.

(Miroslav PAVLÍK, Ž-Semafor 3/2000)

Strana vytvorená / Site created : 2. VII. 2001 Posledná aktualizácia / Last update : 2. VII. 2001	( http://www.rail.sk/arp/slovakia/present/svv01.htm )