POVSTALECKÉ PANCIEROVÉ VLAKY
ČSD VOZŇOVÉ DEPO VO ZVOLENE
Ing. Ladislav Kmeť

Slovenské národné povstanie bolo významnou udalosťou, ku ktorej sa ne­ustále vraciame. Bolo to najväčšie revolučné vystúpenie slovenského ľudu v jeho doterajších dejinách, začiatok národnej a demokratickej revolúcie v Československu, pod vedením komunistickej strany.
Účasť železničiarov v SNP je nerozlučne spätá s tromi povstaleckými pancierovými vlakmi, s ich stavbou a bojovým nasadením.
Od samého začiatku SNP pociťovala armáda nedostatok ťažkých zbraní, najmä tankov. Bolo to preto, že väčšia časť tankov bola ešte pred SNP sústredená k dvom divíziám na východnom Slovensku, ktoré boli odzbroje­né Nemcami. Menšia časť tankov zostala vo výcvikovom stredisku v Martine, ale medzi nimi boli i nepojazdné.
Hľadal sa preto spôsob, ako zlepšiť nedostatok v ťažkej bojovej techniky. ­Nepojazdné tanky už dávno používali sovietske vojská v boji proti fašistom na stavbu pancierových vlakov, ktoré po železnici podporovali bojujúce jednotky. Hornatý kraj stredného Slovenska so železničnými traťami v údo­liach vejárovite smerujúcich do smeru Zvolen - Banská Bystrica sa priamo núkal na využitie tejto možnosti.
Po zvážení týchto okolností veliteľstvo povstaleckej armády sa rozhodlo postaviť improvizované pancierové vlaky, ktoré by pomáhali brániť slobodné územie. Touto úlohou boli poverené železničné dielne vo Zvolene.
Rozhodnutie nebolo náhodné. Mnoho pracovníkov dielní bolo ešte pred vypuknutím SNP zapojených v ilegálnom hnutí. Pracovali tu bunky zakáza­nej KSS, pracovník dielní Miloš Juráš vydával na Slovensku najrozšírenejší ilegálny časopis Hlas národa.
Vojensko-organizačnú prácu pri stavbe pancierových vlakov mal na staros­ti plk. Štetan Čáni z Veliteľstva 1. československej armády na Slovensku. Za technickú stránku zodpovedal por. v zálohe Ing. Hugo Weinberger (Velan). S nim spolupracovali ďalší dôstojníci, poddôstojníci a civilní odborníci.
Po prevzatí rozkazu o stavbe prvého pancierového vlaku (4. septembra 1944) stáli pred poverenými dôstojníkmi zložité problémy: chýbala technic­ká dokumentácia, nebol vhodný materiál (najmä plech), neboli potrebné skúsenosti.
Pri tvorbe koncepcie vlaku sa vychádzalo zo starého predpisu českoslo­venskej armády o stavbe improvizovaných pancierových vlakov, pričom ako nový prvok boli zaradené tankové vozne. Ich konštrukciu však bolo potrebné navrhnúť.
Výrobné ťažkosti sa postupne prekonali v spolupráci s technikmi a robot­níkmi zvolenských železničných dielní. Pracovníci dielní stavbu pancierové­ho vlaku vzali ako vec svojej remeselnej hrdosti. Pretože na kreslenie doku­mentácie nebolo času, problémy sa riešili priamo pri stavbe. Pre nedostatok iného materiálu, prvé dva vlaky sa “pancierovali" kotlovým plechom použí­vaným pri opravách rušňov. Na posledný vlak bol dodaný oceľový plech väčšej tvrdosti zo železiarní v Podbrezovej. Ani tento však nebol panciero­vý. Odolnosť proti priestrelu bola preto dosť nízka. Hlavnou ochranou proti strelám bola štrková výplň medzistien.
Na stavbe pancierových vlakov sa pracovalo bez ohľadu na pracovný čas, s vysokým vypätím síl. Technický vedúci stavby Ing. Hugo Velan si na tieto chvíle spomína: “Vojaci a robotníci nechce(i za poplachu ísť do krytu. Nepo­máhal nátlak, ani presvedčovanie. Všetci zostali so svojimi majstrami pri robote, ktorú vo dne po celú tú dobu ani neprerušili. Nebolo prestávok, jedlo sa, najmä na konci výstavby, priamo pri práci. Len v noci sa za poplachu museli vypnúť svetlá a hlavne prestať zvárať."
Na priebeh prác sa 10. septembra 1944 prišiel pozrieť veliteľ povstaleckej armády generál .Ján Golián, ktorý vyjadril spokojnosť. Po prehliadke rozosta­vaného vlaku vydal ústny rozkaz na stavbu ďalšieho. Neskôr pracovisko navštívili aj súdruhovia Karol Šmidke, Gustáv Husák a Jan Šverma. Záujem o stavbu vlakov prejavila aj delegácia československej vlády z Londýna, ktorá železničné dielne navštívila 11 októbra 1944.
Za štrnásť dní bol postavený prvý vlak, ktorý dostal meno “IPV I - Gene­rála M. R. Štefánika." Druhý, dokonalejší “IPV II-J. M. Hurbana" bol pri zhoršených pracovných podmienkach hotový za jedenásť dní. Posledný “IPV III - T G. Masaryka" bol technicky najdokonalejší. Boli u neho použité skúsenosti zo stavby a bojového nasadenia prvých dvoch vlakov. Stavba všetkých troch vlakov trvala päť týždňov.
Po celú dobu stavby vlakov bolo počuť do Zvolena hukot sovietskych dopravných lietadiel, ktoré pristávali na blízkom letisku Tri duby (teraz Sliač). Prichádzala pomoc zo Sovietskeho zväzu: zbrane, strelivo, lieky.
V priebehu stavby vlakov sa medzi pracovníkmi dielní a posádkami vla­kov vyvinuli priateľské vzťahy. Robotníci sa tešili z bojových úspechov voja­kov a títo zase z pracovných úspechov robotníkov.
Každý pancierový vlak sa skladal z dvoch súprav: bojovej a ubytovacej. Bojová súprava pozostávala: z predsunutého (tykadlového) vozňa, delového vozňa, tankového vozňa, rušňa radu 320.2, tankového vozňa a guľometného vozňa. Jednotlivé vlaky sa od seba líšili len počtom tankových vozňov a ich zaradením. Štefánik mal tri tankové vozne (z toho jeden záložný), Hurban tri a Masaryk až štyri (z toho dva záložné). Ďalší tankový vozeň bol zaraďo­vaný pred rušeň alebo ako posledný, za guľometný vozeň.
Ubytovaciu súpravu tvorili neopancierovaný rušeň, ubytovacie vozne, ku­chyňu, sanitný a muničný vozeň. Táto súprava zostávala pri bojovej akcii v najbližšej železničnej stanici.
Všetky použité vozne k prestavbe na bojové, boli dvojnápravové a mali po bokoch a čiastočne na čelách namontované ochranné plechové kryty. Tieto chránili dvojkolesia pred priamym zásahom a spôsobovali predčasnú explóziu strely a chránili posádku vozňa pri použití spodného núdzového východu.
Počiatočný náter pancierového vlaku bol zhodný z náterom tankov. Bol škvrnitý, zelenej, hnedej a bielej farby. Keď sa zistilo, že je dobre viditeľný z lietadiel, pancierový vlak Štefánik bol prefarbený na zeleno a maskovaný obložením vetvami ihličnatých stromov. Ďalšie vlaky boli hneď pri stavbe natreté na zeleno.
Po ukončení stavby bola s každým vlakom vykonaná skúšobná cesta a ostré streľby. Slávnostné ukončenie výstavby vlakov bolo 14. októbra 1944. Slávnosti sa zúčastnili posádky všetkých troch vlakov. Slávnostnú reč predniesli osvetoví dôstojníci povstaleckej armády.
Zvolenské železničné dielne zaisťovali aj opravy v boji poškodených pan­cierových vlakov.
Každý pancierový vlak bol samostatným bojovým telesom a o jeho nasa­dení rozhodoval veliteľ povstaleckej armády. Všetky tri vlaky boli po dokon­čení nasadené do bojových akcií na najviac ohrozené úseky povstaleckého frontu.
Prvý do bojov zasiahol 4. októbra Štefánik s veliteľom kpt. Františkom Adamom pri Starej Kremničke. Podporoval protiútok armády a partizánov na nepriateľa prenikajúceho od Sv. Kríža nad Hronom (Žiar nad Hronom) ku Zvolenu. Po stabilizovaní frontu na tomto úseku bol presunutý na trať Zvolen - Krupina, kde sa zúčastnil bojov pri Dobrej Nive a bol tu niekoľko­krát napadnutý nepriateľskými lietadlami. Koncom októbra operoval na trati Zvolen - Kriváň. Pri ústupe do hôr uzavieral odsun vlakov zo Zvolena a Banskej Bystrice do Ulmanky (Uľanka). Tu boli na ňom znehodnotené zbrane a najdôležitejšie súčiastky a posádka ustúpila do neďalekých hôr.
Vlak Hurban pod velením kpt. Martina Ďuriša-Rubanského bol nasadený najprv na trati Hronská Dúbrava - Žiar nad Hronom. Keď fašisti podnikli generálny útok v snahe dostať sa do Banskej Bystrice cez Malý Šturec, bol 4. októbra presunutý na trať Banská Bystrica - Diviaky. V ten istý deň bol pomocou vlaku odrazený útok nepriateľa v priestore Čremošné. V boji bolo niekoľko členov posádky zranených a dvaja zahynuli. Na vlaku boli ťažko poškodené dva tankové vozne. Po oprave v železničných dielňach vo Zvole­ne znovu operoval na trati Banská Bystrica - Diviaky v priestore Čremošné. Koncom októbra vypomáhal na trati Brezno - Červená Skala. Svoje pôsobe­nie ukončil za ústupu do hôr v stanici Horný Harmanec (Harmanec jaskyňa), kde bol znehodnotený a posádka odišla bojovať do hôr.
Tretí pancierový vlak Masaryk s veliteľom kpt. Jánom Kuklišom bojoval na úseku Brezno - Červená Skala, kde podporoval jednotky povstalcov v ústupovom boji. Pri protiútoku na Červenú Skalu (21. októbra) bol poško­dený a po oprave sa znovu vrátil do svojho úseku. Pri ofenzíve nepriateľa od Červenej Skaly (24. októbra), v boji pri Pohorelskej Maši, dostal rušeň priame delostrelecké zásahy. Zahynuli pritom vlakvedúci Ján Pavlík a kurič Juraj Krkoška, rušňovodič Ján Garaj bol ranený. Vlak pre rýchly postup nepriateľa už nebol opravený, ale presunutý nad Horný Harmanec a znehod­notený.
To je veľmi stručná história stavby a bojov troch povstaleckých panciero­vých vlakov. Vlaky svojou činnosťou na pridelených obranných úsekoch výrazne prispeli obrane slobodného územia a to jednak ako morálna podpo­ra bojujúcich jednotiek, jednak svojou palebnou silou (1 kanón 8 cm, 2 až 3 kanóny 3,7 cm a 9 až 10 ťažkých guľometov 7,92 mm). Neraz ich pomocou bol zastavený útok nepriateľa. Zostali hlboko zapísané do spomienok bojujú­cich jednotiek. Na členov ich posádok, na ich boje, spomíname s obdivom a úctou.

(Zborník referátov o vzniku, rozvoji a perspektívach železničnej prevádzky v Stredoslovenskom kraji, VŠDS Žilina, 1989)

	Strana vytvorená / Site created : 4. VI. 2001 Posledná aktualizácia / Last update : 4. VI. 2001
	( pvlak.htm )